Amor - návod na praktické použitie 3

18. července 2013 v 15:00 |  My story
*prednastavené*


Takže týždeň sa ešte neskončil a ja som ešte stále preč :)
Prinášam vám teda ďalšiu - už 3. časť poviedky Amor - návod na praktické použitie.
Prvú časť môžte nájsť TU
Prajem príjemné číťanie a teším sa, keď tu znova budem :D
Beckie



III. KAPITOLA
Láska je oveľa väčšie a oveľa odvážnejšie dobrodružstvo ako plavba okolo sveta. (Gilbert Keith Chesterton)
"Takže... kam ideme teraz?" vyzvedala som.
"K počítaču," povedal Maite a usmial sa.
"Počítaču?" zopakovala som.
"Správne," povedal a na moje zdesenie vykopol dvere.
"M-Maite?" zatriasol sa mi hlas.
"Neboj sa," žmurkol a spod mikiny si vytiahol pištoľ.
"Robíš si srandu!" zašepkala som vystrašene.
"Neboj sa!" zopakoval.
Prešli sme cez nejakú halu a na konci boli dvere pred ktorými zastal.
"Ty čakaj tu, o chvíľu ťa zavolám," povedal a ukázal na roh miestnosti. Rýchlo sa postavil a otvoril dokorán dvere. O chvíľu som ho počula kričať.
"Polícia! Dostal som hlásenie, že tu vrah ukryl bombu! Okamžite odíďte z miestnosti!" zavelil.
"Kto ste? Chcem vidieť váš preukaz. Sú tu drahé počítače a zariadenia..." počula som ženský hlas.
"To je jedno! Chcete byť jeho ďalšou obeťou, alebo čo?! Všetci von! Ihneď!" kričal, dvere sa otvorili a videla som ako sa kopa doktorov rozutekala preč.
Hneď nato sa z dverí vystrčila hlava a ja som zapišťala.
"Šššš! Ticho!" chytil mi ústa Maite.
"Toto, už nikdy nerob!" povedala som a postavila som sa.
"Myslíš, krásne zvládnuť situáciu a hrať sa na policajta alebo ťa vystrašiť?" zasmial sa.
"Oboje," povedala som oduto.
"Poď!" zmizol za dverami.
Vnútri bola kopa technických vecí, ktoré som v živote nevidela. Rôzne lekárske zariadenia a pár počítačov. Za jedným z nich sedel Maite.
"Takže čo teraz?" spýtala som sa.
Miesto odpovede, si vytiahol z vrecka maličký prístroj podobný USB kľúču, len o čosi väčší, a zapichol ho do počítača. Celá obrazovka zrazu zmodrala a zjavilo sa jediné biele okienko na ktorom sa bolo miesto na dátum.
"Toto je môj stroj času!" vyhlásil Maite víťazoslávne a ukázal prstom na to vtipné USB.
"Toto, hej?" neverila som.
"Neurážaj ho! Máš nejaký lepší?" povedal sarkasticky.
"Prepáč, len...je trocha..." začala som.
"Trocha...?" čakal.
"Malý," nakoniec som dopovedala.
"Takže Wesley zomrel 15.1.2013, správne?" povedal.
"Áno," odpovedala som sucho.
"Tak dajme tomu... 8.1.2013," naťukal do počítača.
Na obrazovke sa objavilo ďalšie okno s jediným nápisom: čas.
Maite naťukal: 7:00 .
Modrú vystriedala čierna a vzápätí fotka Zeme.
Prišlo ďalšie okienko s nápisom: adresa.
Matie ťukal: Európa, Slovenská republika, Bratislava, Karloveská ulica.
Na moje prekvapenie sa zrazu na obrazovke objavila naša ulica a skoro som spadla zo stoličky, keď som si uvedomila, že autá na obrázku sa hýbu. Takisto električky a ľudia na ulici. Zbadala som svoju susedku, ako nakupuje v zelovoci a jej syna, ako sa hrá so psom.
Potom som zacítila, že ma Maite chytil za ruku a pozrela som sa jeho smerom. Začala som strašne vrieskať, pretože z neho bolo vidieť už iba nohy a jeho ruka ma ťahala priamo do monitora. Takto hysterická som nebola už dávno snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, ale jeho ruka bola oceľovo pevná.
"To si robíš haluz." zastonala som a zavrela oči.
O chvíľu som zacítila známu vôňu stánku s jedlom a keď som otvorila oči spadla som v šoku na zem.
Keď som sa pozrela hore, videla som Maiteho ako stojí vedľa mňa a pozerá sa naokolo. Zbadal, že už som tu a zasmial sa.
"Čo robíš na zemi, vstávaj!" zavelil.
Nemotorne som sa postavila a oprášila sa.
"Utekaj!" zakričal zrazu Maite a priam ma zdrapil.
"Čo vyvádzaš?!" sťažovala som sa, keď sme sa skryli za roh.
"Pozri tam, ale opatrne," povedal šeptom.
Keď som sa obzrela z roh, zbadala som niečo, čo človek vidí, iba v tých najšialenejších filmoch. Ruka v ruke som išla na električku do práce s Wesleym.
"Č-čo to má znamenať?! Ja som predsa tu!" obrátila som sa na Maiteho.
"Tá Nana tam, je tvoje ja z 8.1.2013, vrátili sme sa v čase, aby sme prišli na to, prečo Wesley urobil to, čo urobil," vysvetľoval opatrne.
Nemohla som od nás odtrhnúť pohľad. Vyzerali sme tak šťastne.
"Nana, hej, Nana!" triasol mi ramenom Maite.
"Čo?" nenechala som sa vyrušiť.
"Makaj!" zašepkal a keď som sa obzrela, zbadala som, že vbehol do obchodu.
"Parochne? Vážne?" povedala som, keď som za ním vkĺzla dnu.
"Nemôžu ťa spoznať. Ja to mám ľahšie, mňa si vtedy ešte nestretla," vysvetľoval a pritom na mňa hádzal parochne.
"Blond?" zaškeril sa.
"Nech ťa to ani nenapadne!"
"Ryšavá?"
"Maite!"
"Prepáč, baví ma to," smial sa.
"Tak túto," podal mi čiernu s jemnými vlnkami.
Keď som si ju nasadila, naozaj som sa nespoznávala. Miesto mojich dlhých rovných hnedých vlasov, som mala kratšie čierne s malými kučierkami. Obzerala som si končeky vlasov. Naozaj vyzerali ako skutočné!
"Čo povieš?" vyrušil ma zo zamyslenia a keď som sa pozrela hore jeho tvár bola iba pár centimetrov od mojej.
Sčervenela som ako paradajka a podľa toho Maite vytušil, že sa zasa chová divne.
"No... ujde to," povedala som, ale ani okrajovo to nevystihovalo moju mieru spokojnosti.
Páčilo sa mi to. Bolo to... iné - zaujímavejšie.
Maite vytiahol malú hnedú peňaženku a z nej čiernu kartu.
"Čo je to za...?"
On si priložil prst k ústam a naznačil mi, aby som bola ticho.
Predavačka normálne vybavila platbu a ja som udivene pozerala na kartu. Keď sme vyšli z obchodu, nezvládla som svoju zvedavosť.
"Čo to malo znamenať?" nechápala som.
On mi iba podal gumičku, ktorou som si uchytila cop.
"Maite, halooo!" nenechala som ho odignorovať moju otázku.
"Malý podvod, buď pokojná," nedbalo ma odbil.
"Pridaj do kroku, nastupujete s Wesleym do električky," ukázal mi cez cestu.
Skoro som zabudla, že tu naháňam svoje mladšie ja.
Oni nastúpili do predného vozňa, my do zadného.
"Kam presne idete? 8.1., skús si spomenúť," pýtal sa ma, keď som si štikla lístok.
"Dnes je utorok, správne?" uisťovala som sa.
"Áno, školský deň, ... idete do školy, správne?" hádal.
"Uhm, asi to tak bude," prisvedčila som.
"Spolužiaci?"
"Nie, som druháčka na gymnáziu, Wesley je v maturitnom ročníku," vysvetlila som.
"Chodíte do tej istej školy?" zaujímal sa.
"Ja chodím len tri zastávky ďalej, Wesley chodí do Starého mesta."
"Tam sa ide cez tunel, že?"
"Áno, myslím, že áno."
"Tak prečo sme v električke, ktorá nejde cez tunel?"
"Vieš oni to nedávno pomenili-..."
"Nepovedal by som," skočil mi do reči a ukázal prstom na informačnú ceduľku.
"Máš pravdu, ale to musí byť nejaký omyl. Wesley nikdy nevymeškal školu..." nedala som sa presvedčiť.
"Tak dnes áno."
"Asi len pôjde inou cestou..."
"Nana, hľadáme niečo podozrivé a snažíme sa vyriešiť záhadu jeho smrti. Nemyslíš si, že čakáme práve na toto?" presviedčal ma Maite.
Keď moje mladšie ja vystúpilo, prešli sme rýchlo do prvého vozňa. Sadli sme si o pár miest za Wesleyho. Sedel uvoľnene a nedal sa na ňom nájsť ani najmenší znak nervozity. Na ušiach mal svoje obľúbené slúchatká a prstom nevedomky vyťukával rytmus. Svoju pozornosť venoval aj časopisu, ktorý si so záujmom listoval. Občas si prehrabol rukou vlasy a pri každom jeho typickom pohybe ma bolestivo pichlo u srdca. Stačil jeho bystrý pohľad, pobavený úsmev nad nejakým zaujímavým článkom a keď zafúkalo cez otvorené okienko električky a jeho vôňa zavanula až ku mne, zachveli sa mi ruky. Potláčala som nutkanie hodiť sa mu do náruče a pobozkať ho. Túžila som po jeho upokojujúcom hlase. Chcela som, aby mi povedal, že toto je len jeden zlý sen. Potrebovala som Wesleyho. Bol - JE pre mňa všetkým.
Cítila som, ako mi Maite zviera ruku a hladí ma po chrbáte. Keď som si všimla, že mám mokrú tvár, pochopila som, že plačem. Slzy ma zradili a teraz som sa triasla na celom tele.

"Je mi to ľúto," zašepkal mi do ucha Maite a jeho hlas na mňa pôsobil viac ako upokojujúco.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jaja Jaja | Web | 20. července 2013 v 15:54 | Reagovat

Už jsem zpět z tábora :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama