Amor - návod na praktické použitie 2

14. července 2013 v 9:00
*prednastavený*

Takže v čase, keď toto čítate som pravdepodobne na tábore. Ako animátorka, mám toho dosť čo robiť, takže aj keby tam bola Wi-fi, nemala by som šancu s tým nič urobiť :)
Preto som prednastavila 2. časť mojej poviedky - Amor-návod na praktické použitie
V prípade, že ste nečítali prvú časť a chceli by ste, nájdete ju TU
Všetkým ostatným, ktorým sa páčila 1. časť a chcú si prečítať aj túto, prajem krásne čítanie ;)
Beckie :*



II. KAPITOLA
Veľký strach sa dá zakryť odvahou. (Marcus Annaeus Lucanus)
Cítila som, ako sa mi začali potiť dlane a moje srdce mi búšilo ako o závod. Začala som čítať:
Ahoj Nana,
Ak sa so mnou chceš stretnúť, tak dnes o polnoci buď na streche nemocnice. Toto je jediná šanca ako zachrániť Wesleyho. Je to na tebe, prídeš - bude žiť, ak nie - zomrie.
S láskou,
Maite
Vedela som, čo musím urobiť, ale aj tak by som najradšej ušla a na všetko zabudla. Ak Wesley zomrie, moje šťastie zomrie s ním. Nikdy by som si to neodpustila, ak by som tam dnes v noci nešla. Bolo rozhodnuté.
Bolo 23:30, keď som sa potichu vykradla zo svojej izby. Zakrádala som sa ako nejaká zlodejka, až mi to prišlo na smiech. Nečakane sa mi podarilo dostať sa až ku rebríku na strechu. Na sebe som mala oblečenú len nočnú košeľu, takže mi bola hrozná zima. Zažmúrila som oči a snažila som sa nájsť siluetu. Vzdychla som si a keď som sa už otočila, že idem späť zavolal na mňa už známy hlas.
"Nana!"
Otočila som sa a tam bol. Môj anjel zo sna - môj Amor.
"Maite?" opýtala som sa zdráhavo.
"Áno, to som ja!" zaškeril sa a postrapatil si svoje odstávajúce vlasy.
Keďže bola tma, tak ma až tak nevyrušovala jeho krása, a tak som si ho mala čas trocha prezrieť. Bol oblečený úplne normálne, až to bolo divné. Jeho modré džínsy a modrá mikina vyzerali na ňom úplne priemerne, že sa na neho nehodili.
"Tak ideme?" opýtal sa a vystrel ruku smerom ku mne.
"Prečo mi pomáhaš?" opýtala som sa miesto odpovede.
"Povedzme, že žijem už dosť dlho a videl som už príliš veľa utrpenia a bolesti. Nepotrebujem vidieť ďalšiu," odpovedal.
Trochu ma jeho odpoveď zaskočila, ale on sa pozeral smerom na hviezdy.
"Na Zemi sa deje toľko neprávosti, je tu toľko zloby a smrti, že sa nedajú spočítať ako hviezdy na nebi," zapozeral sa.
Nikdy som nevidela, že by mal niekto také oči ako on. Vyzerali naozaj staro a doslova z nich teraz vyžaroval súcit a oheň zároveň, pritom Maite nevyzeral na viac rokov ako ja.
"Tak ideme?" opýtal sa ma a na chvíľu vyzeral, akoby zabudol prečo sem prišiel.
"Dobre," súhlasila som a chytila ho za ruku.
On sa usmial a ja som bola šťastná, že som v tom teraz nebola sama.
"Prepáč, ale čo máme teraz v pláne?" opýtala som sa zvedavo.
"No, vlastne neviem, musíme zachrániť Wesleyho, čo sa mu stalo? Autohavária?" opýtal sa a na mňa to bolo trochu rýchlo.
Začala som ťažko dýchať a znova som sa zviezla na dlážku.
"Prepáč, nechcel som," ospravedlňoval sa, čupol si ku mne a objal ma.
Cítila som, ako z neho prúdilo do mňa teplo a o chvíľu som mala znova silu sa postaviť.
"Zabil sa, nikto nevie prečo. Ja neverím, že by to urobil! Muselo sa niečo stať," povedala som a znova som sa rozplakala.
Maite nervózne zažmurkal a obrátil sa ku mne chrbtom.
"To bude ťažšie, než som si myslel. Nevadí, milujem nové záhady," zaškeril sa.
Ja som ešte stále prerývane dýchala a snažila sa ustáliť si žalúdok, ktorý som mala takpovediac na vode.
"Tak poď," usmial sa a vystrel ku mne ruku.
Nejakým zázrakom sa mi s jeho pomocou podarilo postaviť sa na nohy. Rýchlo som však stratila rovnováhu a Maite ma podoprel.
"V pohode?" pozeral sa na mňa spýtavo.
"U-Uhm," vydala som nejaký divný zvuk a trocha som sa začervenala.
Cítila som sa hrozne trápne. Maite vytušil čo sa mi ženie hlavou a zasmial sa. Nevedela som si pomôcť a rozosmiala som sa. To bolo prvýkrát čo som sa smiala od doby čo bol Wesley v nemocnici a v rozpakoch som si chytila ústa. Neušlo to jeho pozornosti a pohladil ma po vlasoch. Opäť som sa začervenala a on sa smial.
"Tak mi prezraď, ako cestuješ v čase?" zvedavo som sa spýtala Maiteho, keď som vyšla z mojej nemocničnej izby.
Už som mala na sebe oblečené rifle s nejakým náhodným zeleným tričkom na ramienka.
"Sluší ti to," povedal Maite, keď si všimol, že už som sa obliekla.
"To nie je to, na čo som sa pýtala," zasmiala som sa.
"Ale bolo slušné, to spomenúť," podotkol a ja som prevrátila očami.
"Tak povieš mi to, či nie?" vyzvedala som.
"Je to prekvapenie," žmurkol na mňa a ja som si vzdychla.
"Chováš sa tak... nevyzeráš že si odtiaľto," povedala som.
"Ako to myslíš?" prekvapila ho moja dedukcia.
"No rozprávaš, správaš sa... a vôbec dokonca vyzeráš úplne ako nejaký..." nevedela som dokončiť vetu.
"Nejaký...?" zdvihol jedno obočie.
"Jejda, ja neviem! Proste si divný!" uzavrela som to.
"Vieš, že cestujem v čase a jediné čo ťa napadlo je - divný?" pobavene sa na mňa pozeral.
"Vidíš, zas to robíš! Si divný!" ukázala som na neho prstom.
"Čo robím?" nechápal.
"No hovoríš o cestovaní v čase ako o nejakom umývaní zubov. Akoby to bolo na dennom poriadku!" nechápala som, že nechápe.
"Ale to je na mojom dennom poriadku!" protestoval ako malé decko.
"Tvojom divnom dennom poriadku," nenechala som sa odradiť.
"Takže už aj môj denný poriadok je divný. Dobre, dobre. Gratulujem k vyriešeniu záhady," smial sa.
"Seriózne, kto si? Čo si zač?" zastala som a pozerala som sa mu uprene do očí.
On mi pohľad opätoval a musela som veľmi tvrdo pracovať na sebaovládaní. Jeho oči pôsobili ako nejaký hypnotický nástroj a ten pocit, ktorý som mala, keď som sa mu pozerala do očí, nedokážem nijako popísať či vysvetliť.
"Už veľa ľudí sa ma už storočia pýta túto otázku," povedal potichu, až som mala problém mu rozumieť.
"Storočia?" rozšírili sa mi oči.
"Nana, nesnaž sa na to prísť. Takto je to lepšie. Stačí ti vedieť, že som tu, aby som ti pomohol," povedal už pološeptom a mne prebehol mráz po chrbte.
Dostala som z neho strach a jemne sa mi zachveli ruky. Ani toto mu neušlo a chytil ma za ruku.
"Neboj sa, prepáč, ak som ťa vystrašil," povedal a pozeral sa pritom na zem, takže som na chvíľu bola oslobodená z jeho hypnózy.
"Nechcem, aby si sa cítila so mnou v nebezpečenstve, nič ti neurobím," povedal potichu a bolo z neho cítiť, že to hovorí s odporom k sebe samému.
Pozbierala som zvyšok odvahy čo sa krčil v rohu môjho srdca a stisla som mu ruku.
"Nebojím sa," povedala som a našťastie ma nesklamal môj hlas.

On sa mi pozrel hlboko do očí a chvíľu vyzeral, že hľadá nejakú známku strachu, ale znova som odolala jeho pohľadu a usmiala sa. On mi úsmev opätoval a znova sme vykročili.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chloé Chloé | Web | 14. července 2013 v 12:33 | Reagovat

Prepáč, ale tvoj blog ma veľmi nezaujal, tým pádom ťa neberiem ani do affs... :/ Možno niekedy nabudúce :)

2 Zuzi :) Zuzi :) | Web | 14. července 2013 v 17:43 | Reagovat

Jdu si přečíst 1. část a pak i tuhle, určitě to bude pěkné..;)

3 Star* Star* | Web | 30. října 2013 v 18:30 | Reagovat

Ahoj nominovala som ťa dúfam že to nevadí tak si pozri môj blog. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama