Amor - návod na praktické použitie

3. července 2013 v 9:53 |  My story



Keďže prázdniny už sú tu a možno sa nudíte - možno nie.
Napadlo ma, že by som s vami zdieľala jeden svoj koníček :D
Strašne rada píšem aj keď to neviem :))
Baví ma to a napĺňa to každodenne môj čas.
Mám jednu dokončenú a jednu nedokončenú "knižku" :D
Dokončená má zhruba 70 strán a tá zatiaľ nedokončená 18
Tak ma teda napadlo - What the hell - šupnem to sem :DD
Keď sa vám to nechce čítať nechajte tak :D , ale pokiaľ máte 5 minút nazvyš,
zaujímal by ma váš názor... Pokiaľ vás to bude baviť prípadne sem šupnem aj nejaké to pokračovanie
;) Takže slobodne :D


Amor - návod na praktické použitie

I. KAPITOLA
Problém s amnéziou?
"Nana, si pre mňa tou najdôležitejšou osobou v celučičkom vesmíre. Nechcem aby si kvôli mne trpela. Nie je to tvoja chyba. Prosím, neplač! Urob pre mňa jednu vec - maj dobrý život, Nana," boli posledné slová, ktoré som počula z jeho živých úst.
Potom sa už len ozval zvuk pípajúceho stroja, ktorý na mňa nebral ohľady a bez najmenšieho súcitu mi oznámil, že Wesleyho srdce naveky zastalo. Vtedy sa mi podlomili kolená a z úst sa mi ozývali hlboké vzlyky. Nespoznávala som sa. To dievča, ktoré teraz sedelo v rohu miestnosti sa mi ani trocha nepodobalo. Kruhy pod očami som mala až domodra, moje normálne krásne hnedé vlasy som mala mastné a zamotané a na Wesleyho posteľ som upierala neprítomný a zastretý pohľad. Vedela som, že už nikdy nebudem šťastná. Vedela som, že tento pocit prázdna, ktorý bol v mojom tele už nikdy nevyženiem. Zrazu sa mi pred očami zahmlilo a moje telo sa nekontrolovane natiahlo na dlážke. Neviem presne koľko som bola v bezvedomí, ale nevedela som ani koľko nocí som prebdela pri jeho posteli. Moje srdce zastalo biť s jeho srdcom a myslela som si, že to sa už nezmení.
"Au, to bolí!" chytila som sa svojej pulzujúcej rany na hlave.
"Poranili ste si hlavu keď ste spadli, to bude v poriadku," ubezpečovala ma sestrička.
Ja som sa pokúsila posadiť, ale hlava sa mi zatočila a to ma primälo znova si ľahnúť.
"Odpočívajte, prosím. Ešte určite nie ste v stave, aby ste mohli odísť," vysvetlila a vypochodovala z miestnosti.
"Uff," vzdychla som si a po prvýkrát sa rozhliadla po miestnosti.
Bola celkom priestranná a evidentne v platenom a oveľa luxusnejšom krídle nemocnice. To mi ale nedávalo logiku. Totiž moji rodičia už tu dávno nie sú a nevedela som o nikom, kto by za mňa platil takéto miesto. Vlastne som ani len nevedela, kto už vie o mojom zranení. Rozhodla som sa, že si nad tým nebudem lámať hlavu, ak si dal niekto takú námahu, tak sa tu určite zastaví. V mojej izbe boli na polici ružové orchidey a závesy rovnakej farby.
"Určite ich sem už niekto priniesol, ale kto?" v duchu som sa spýtala.
Nech som ale rozmýšľala ako som chcela, neprišla som na nikoho, kto by niečo také urobil. Nemala som moc priateľov. Bola som skôr samotársky typ. Wesley bol výnimka, ale tak to už v láske býva. Väčšinu času som trávila v sedle koňa v lese, ak som sa náhodou neučila na maturity - mám totiž 19 rokov. Maturity! Skoro by som zabudla! Začala som hľadať svoju kabelku. Vtedy som si všimla zošity na poličke vedľa seba. Neprestávala som sa čudovať situácii, v ktorej som sa ocitla: cudzie zošity bez mena, darované kvety, darovaná izba. Stále sa mi to zdalo viac divné. Jediná žijúca osoba, ktorá by to pre mňa urobila, bol donedávna Wesley, ale už odvčera ho medzi nich radiť nemôžem. Aspoň myslím, že to bolo včera... Ešte som rozhodne nemala ujasnené dátumy.
Vtedy vošla iná sestrička.
"Uhm - prosím vás, koľkého je?" spýtala som sa.
"14. januára 2013." odpovedala s úsmevom.
Ja som vtedy hlava-nehlava vyskočila z postele a už som bola pri nej.
"Prosím?!" vyštekla som.
"2013," povedala zmätene a už ma ukladala naspäť do postele.
"Dobre - dobre to je pochopiteľné, ale dátum?" nevychádzala som z úžasu.
"Ako som povedala, 14.1.2013," odpovedala pokojne na rozdiel odo mňa, skontrolovala mi teplotu a vyšla z miestnosti.
Toto bolo moc. Sadla som si na posteľ a pevne zovrela vankúš. Chcela som sa uistiť, či je skutočný.
Na okne sa ozvalo klopkanie:
"Niekto doma?" ozval sa neznámy hlas.
"Poď ďalej?" povedala som spýtavo.
"Už to chápeš?" usmial sa dotyčný ako vliezal dnu cez okno.
"Čo mám chápať?" pokrútila som hlavou "Je toho na mňa moc! Ničomu nerozumiem! Bohatá izba, cudzie kvety, zlé dátumy, JEHO smrť..."
"Aaah, neplač! S tebou to bude ťažšie ako s inými," vzdychol si.
"So mnou? S inými? Čo tým myslíš?" nechápala som.
Prisadol si na posteľ a konečne som mu videla do tváre. Ak som doteraz potrebovala prefackať, tak teraz som potrebovala aj riadny kýbeľ ľadovej vody. Jeho krása ma neskutočne očarila. To však nebolo všetko. Jeho chôdza, mimika tváre, všetko to bolo také iné. Akoby sem vôbec nepatril. Jeho čierne havranie vlasy mu viali vo vetre a boli jemne mokré od dažďa.
"Volá sa Wesley, však?" opýtal sa a vytrhol ma z mojich nie veľmi miestnych myšlienok.
"Volal," opravila som ho.
"Nie, volá," on pokrútil hlavou "aký je včerajší dátum?"
"15. januára," odvetila som bezmyšlienkovito.
"Vidíš! A dnes je?" napovedal mi.
"16. január," zašomrala som tvrdohlavo.
"Dobre, tak inak. Deň pred Wesleyho smrťou pršalo?" opýtal sa.
"Áno," dosvedčila som.
"To je ten istý dážď," ukázal na okno.
"Ale to nie je možné! Predsa si nemohol cestovať v čase!" vyhŕkla som s poriadnou dávkou sarkazmu.
"Myslíš?" zdvihol jedno obočie.
"Viem to," otrávene som sa na neho pozrela.
Táto konverzácia podľa mňa nemala ani najmenší zmysel. Vtedy som ale nevedela, že to bol najdôležitejší rozhovor v celom mojom živote.
"Zavolaj mu," podal mi mobil.
"Robíš si srandu?! To je nechutné! Choď si robiť žarty z niekoho iného!" vykríkla som a z očí mi na posteľ začali padať slzy.
On sa miesto odpovede postavil a vytočil nejaké číslo. Chvíľu čakal a keď započul na druhej strane hlas, podal mi ho.
"Haló?" ozvalo sa zo slúchadla.
Ten hlas som poznala viac než dobre, spoznala by som ho medzi tisíckami iných. Bol to Wesleyho hlas. Vtedy som prestala mať cit v rukách a mobil mi vypadol z rúk. Vtom tichu jeho pád spôsobil strašný hluk a ja som sa nemohla ani len pohnúť.
"Wesley žije," bolo jediné, čo som si opakovala dokola a znovu.
"Konečne správna reakcia," usmial sa neznámy.
On ho zdvihol zo zeme už v kúskoch, ale nevyzeral, že by ho to nejako veľmi trápilo.
"Kto si?" zašepkala som.
"Som Maite, ale vo vašom jazyku budem skôr známy ako Amor," ukázal na seba.
"Čo sa mi to tu snažíš nahovoriť?" potichu som pokračovala a pokúsila som sa sústrediť.
"Vieš, každá báj, mýtus, rozprávka či dokonca bájka má nejaké základy v realite a takým som napríklad ja. Cestujem v čase už veľmi dlho sám a celkom ma to omrzelo..." zasmial sa "rozhodol som sa teda, že budem robiť niečo, čím budem môcť pomôcť takým, čo to potrebujú. Zober si takého Rómea a Júliu, predstav si, že by tam bol niekto, kto by ich zastavil v tom masakri, no nebol by to krajší príbeh?" stíchol a čakal, kým si to uložím v hlave.
"Ty tvrdíš, že si Amor?" vyvalila som na neho oči.
"Uprednostňujem meno Maite, ak ťa to nepohorší, znamená to v baskidčine láska," zaškeril sa.
"To ty si mi zaplatil túto izbu?"
"Áno."
"Ty si doniesol kvety?"
"Áno."
"Ty si ma preniesol v čase, že?"
"Áno, zvládaš?" ustarostene sa na mňa pozrel.
"Možno," zažmurkala som a snažila som sa nestratiť znova vedomie.
Vtedy sa mi znova zatočila hlava a otvorila som oči. Okamžite som sa posadila. Bola som úplne spotená, rýchlo a prerývane som dýchala. Práve vošla znova sestrička.
"Prosím vás koľkého je?" opýtala som sa potichu.
"Ah, nemajte strach, ste tu iba jeden deň," usmiala sa.
"Áno, ale aký je dátum?" netrpezlivo a nervózne som si šúchala ruky.
"16. januára, ste si istá, že ste v poriadku?" opýtala sa podišla bližšie ku posteli.
"A-áno, nebojte sa," odpovedala som a spokojne vydýchla.

Pohľad mi padol na lístok, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Keď sestrička vyšla z miestnosti, tak som ho váhavo vzala do rúk a to, čo v ňom bolo, som nečakala ani v najtemnejšej nočnej more. Bol to lístok od Maiteho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Zuzi :) Zuzi :) | Web | 3. července 2013 v 23:59 | Reagovat

Ráda si to přečtu, až se vrátím, proto si prosím přečti toto -> Od zítřka dávám menší pozastavení na blogu, více se dozvíš zde :) -> http://all-blog.blog.cz/1307/pozastaveni-4-8-7-2013

2 Luboš - harrypot.blog.cz Luboš - harrypot.blog.cz | Web | 4. července 2013 v 10:07 | Reagovat

Taky si to přečtu, až se vrátím :)

3 Jaja Jaja | Web | 4. července 2013 v 14:01 | Reagovat

super,těšim se na další :))

4 megan-nicole-fans megan-nicole-fans | Web | 5. července 2013 v 20:41 | Reagovat

dobře ty :) bezva téma :) moc hezky napsané nenapadlo by mě psát na toto téma

5 Teena Teena | Web | 8. července 2013 v 15:35 | Reagovat

Zajímavý .. :) přesun v čase..to je dobrý téma. Pokračuj chci vidět víc

6 Alex Ayano Kowai Alex Ayano Kowai | Web | 8. července 2013 v 22:48 | Reagovat

Fuuuwa :D tak to je ako sa česky povie "zapeklitá situace" :D teraz si ma dostala, je to úplne úžasné! :D aj keď "Amorov" moc nemusím, toto je úplne INÉ, také originálne :D dokonale si má nadchla a navnadila, rada by som 10000 ďalších častí :D

7 *Chocogirl* *Chocogirl* | E-mail | Web | 21. července 2013 v 10:33 | Reagovat

Fakt peckové :) úplne skvelý nápad :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama